Z cyklopúte do Izraela

Z neskutocnou radostou v srdci sa hlasim zo Syrie!!!!

Okolnosti, ako som sa dostal po syrsku hranicu poznate :) Bola to skuska, ale krasna. No vedel som, ze skusku mam este iba pred sebou. Vjazdu do arabskeho sveta som sa fakt bal. Vztahy Syrie a Izraela su kriticke a nikto v krajine sa nesmie dozvediet, ze idem do Izraela, lebo by ma to mohlo vela stat. Viem o tom uz davno, a preto sa moj strach mohol casom pekne kopit. Pripravil som sa na to este na Slovensku, kde som si vybavil druhy pas, ktory planujem pouzit na prejazd do Izraela, pretoze vec sa ma tak, ze kazdy, kto ma izraelsku peciatku, ma svoj pas stigmatizovany a je v Syrii neziaduci, dokonca (ako som sa dozvedel od syrskych utecencov) mu hrozi 20 rokov vazenia. Viem si predstavit aj ine moznosti ako prezit mladost :) Inu, ide do tuheho! Pocas celej cesty Tureckom som o cieli svojej cesty mlcal a stal sa nim Amman v Jordansku. Co ak by sa to, ze idem do Izraela dostalo az na syrsku hranicu? Pri sebe som mal plno veci, ktore prezradzali, ze mam namierene az do Izraela - rozne vizitky, tel. cisla, adresy, potvrdenie putnika z rajeckej fary, kde to stoji cierne na bielom. Uz dlho som rozmyslal o tom, kde to schovam. 2. pas som zasil v stane este rano. Za poslednou tureckou dedinou som sa zasil v lese a ostatne odhalujuce veci som schoval do sedlovky - tyce pod sedadlom bicykla. V tej mojej momentalnej rozblaznenosti som sa na tom strasne bavil a pripadalo mi to nesmierne dobrodruzne. Nastastie som nemal tolko zdraveho zmyslania, aby som si uvedomil hroziace nebezpecenstvo.

Na colnicu som prisiel rozrehotany ako mesiacik na tureckej zastave. Ked mi dal Turek vystupnu peciatku z krajiny, zreval som jes a fest som sa na tom bavil. Turek nechapal, ale to nebolo dolezite. Na syrskej strane colnice to vyzeralo velmoo serioozne, vsetko to tam fajcilo a tlacilo sa pri jednom pocitaci. V zastupe, kratiac si cas vypisovanim potrebnych listin, som sa vnutorne stale usmieval a bavil sa na pobehujucich vojacikov vokol. Iba bicykel nemo stal a poznal moje tajomstvo. V tlacive bola kolonka - cislo auta, kt. cestujem. Chlapik bol najskor dost nervozny, preco som to nevyplnil, ale na moju odpoved, ze som tu na bike, konecne nadviazal so mnou ocny kontakt a cez ten kudel dymu som vo vnutornom rehote pozoroval, ze sa uplne zmenil. Postavil sa a zazelal mi stastnu cestu. Skoro som padol na zadok. Myslim, ze to vsetko dost urychlilo. Dufal som, ze s vizami nebudu problemy, tie som kupil este na Slovensku na konzulate (kostovali 70 euro). Konzul sa trosku sekol a nejak tam nesedeli datumy. Neviem, nerozumel som tomu, lebo to potom pocarbal nejakymi arabskymi hakibaki a dal dalsiu peciatku. No, uz asi nerozumiete, jednoducho, mal som v ruke opeciatkovany pas a mohol sa pobrat do krajiny. Hm, lenze este na mna cakala ulicka pravdy, kde sa vsetko vyklada a rozbaluje. Ludkom s autami tam rozbalovali aj ponozky. Zacalo mi rednut. Ako som sa blizil na to miesto, jeden colnik sa mi poklonil, privital ma v ich krajine a zazelal stastnu cestu. Ja na to, ze akoze mozem ist? Wellcome! Bajbaj... Nechcel som verit vlastnym usiam a dost nesmelo som sa rozpedaloval dalej. Ked vtom pocujem rev ineho colnika, aby som sa vratil. Pokorne som otocil bicykel a siel spat. Colnici sa chvilu hadali a kricali po sebe a nakoniec mi aj ten ukricany zazela stastnu cestu a ja som sa stal Syrcanom. Ludddkovia moji!!! Tak by som si zakrical, ale ....este by ma odbachli :)

S nadsenim som dupal do pedalov, aj ked aj za hranicou ma necakalo nic ine iba kopce. Uz bola uplna tma, ale auta na mna blikali a kricali vitaaaaj, podobne ako vsetci pesiaci. Nevedel by som si predstavit krajsie uvitanie. Srdce mi slo puknut od radosti. Dosiel som na koniec 1. dedinky a chcel som hladat nejake miesto na prenocovanie, ked vtom ma zavola jeden chlapik z restauracie. Velmi srdecne ma privital v Syrii a navrhol, ze mozem spat v restike, dostanem aj veceru a vsetko to bude zadarmo, lebo dnes som jeho host. Pytal som sa sam seba, ci si to vobec zasluzim. Nechapal som tolkej milosti, kt. sa mi dostalo. V jednej z prvych viet, kt. mi chlapik povedal, mi prezradil, ze je krestan!!! Krestan - Armen, ako cela jeho rodina. V restauracii ma s otvorenou narucou privitala socha panny Marie a ja som sa citil ako v inom svete. Citil som neskutocne prijatie - skutocne ako v naruci nebeskej matky. Bol som v arabskom svete a predsa v krestanskom. Po super jedle sme sa zapocuvali do srdcervucich arabskych piesni a mne priniesli Nargeleh (nargile). Citil som sa ako vo sne. Citil som sa ako Santiago z Alchymistu, ktory sa dostal do arabskeho sveta a taktiez ho privitali s nargile. Ti, ktori viete, ze Coelhova kniha Alchimista je pre mna absolutne kultova literatura, si mozno scasti viete predstavit, co som v tom momente prezival. Po vychutnani si nargile (inak je to vodna fajka, kt. si uctia pocestnych) som opat vytiahol nastroje a drtili sme do 2:30 v noci. Boli uplne uzasnuti nastrojmi i slovenskou hudbou. Prvu polhodinku iba tlieskali a obtelefonovavali rodinu a znamych. O chvilu sa tam zisla poriadna partia  a ja som sa skutocne citil ako vo sne, ked arabi celkom obstojne spievali Slovenske mamicky alebo Ty mi davas nohy jelenic...:) Este teraz sa na tom musim smiat. Do restiky zacali prichadzat novi hostia a ja som chodil po stoloch a hral na zelanie. Majitel restiky ma doprevadzal perkusiami....

Rano na mna cakali 1. mraky po X dnoch a ja som sa im nesmierne tesil. Preto zdolanie kopcov do mesta Lattakia, odkial vam pisem, nebolo az take namahave. Tazsie sa hladala Net cafe, ale po 2 hodinach predsa. Nakoniec ma tu necakane zastihla az tma, ako sa tak divam cez okno, tak uz pomalicky pojdem. Resp. este musim napisat nejake maily. Moje prve dojmy zo Syrie su viac ako pozitivne - straaasne mi to pripomina Kenu - matatu, zacmudene kamiony, neskutocne vela veteranov, zle cesty :), zahalene zeny, arabske napisy, zo vsetkych stran sa usmievajuci obraz prezidenta Syrie...jednoducho nadhera. Atmosfera, kt. tu panuje sa cez comp neda pretlacit, ale vedzte, ze som tu stastny a plny radosti. (Ked som sa 2 hodky tulal po meste, zakotvil som na jednom gauci, kde som sa druzne rozklebetil s neznamymi chalamni. Boli velmi zlati a vela mi prezradili o Syrii, i o tom, co sa tu nesmie fotit, aby som sa nedostal do vazenia...Ked sme sa lucili, vedeli, ze idem do Planet cafe. O pol hodinu potom prisiel za mnou jeden z nich a doniesom mi knihu, ktoru som si zabudol na gauci. Som mu velmi vdacny.

Joj, dalo by sa toho pisat este strasssnne vela, snad iba to, ze sa mi pokazil (alebo zaviril?) telefon a ja nemozem fotit. Resp. nemozem dostat fotky z tel. do compu. Preto som tu zakotvil v tomto meste aj tak dlho, lebo som uz s nejednym clovekom nad tym maturoval. Pred chvilou som vynasiel 1 sposob, tak sa budem snazit niekolko z nich zavesit na net, aj ked je to velmi zdlhave. Takze moje fotenie je dost ohrozene. Majte sa pekne, myslim na vas v modlitbach.