Z cyklopúte do Izraela

Ahojte moji mili!

Hlasim sa vam z Bukuresti, hlavneho to mesta Romanie. Ani neviem, o com pisat skor. Tak asi nadviazem...

Rumunsko trochu poznam, lebo som tu stravil 1 nadherny rok, medzi Slovakmi na Vagasoch. Ale poviem vam, za tie roky co sem chodim, poriadne sa to tu meni. Uz Oradea a prekvapila. Paradne europske mesto - nove budovy, stare Dacie vymenili nove Logany... Fakt, ide to dopredu. Nuz, unia!

Cca po 100 km jazdy po RO som to sibol z hlavnej cesty a siel pozriet moj 2. domov, kde som stravil rok ako ucitel. Zije tu Slovac ako repa. Mojim cielom bolo stihnut omsu o 12:00 v saranskej kaplici (kostoliku), kde sa kazdu nedelu schadzaju ludia z kopcov. Je to asi 10 km od hlavnej cesty smerom do lesa. Asfaltka sa skoncila a ja som sa pechoril po skalnatej ceste-neceste. Musel som prejst okolo ciganskej osady. Nepodarilo sa to vsak bez toho, aby som nevzbudil pozornost. Rozbehli sa za mnou deti a pytali cukriky. Uz mam podobnu skusenost za sebou. Vtedy som dal cukriky asi 5 detom a o chvilu ich bolo pri mne asi 30. Ked mi dosti cukriky, zacali po mne hadzat kamene a ja som musel zdrhat. Tento krat som cukrik nedal. Chalani vsak bezali za mnou dlho - dlho a o chvilu prikvitol aj panko s vozom. To mi uz zacalo kustik rednut, aby ma neozbijali. Bol som v lese 5 km od dediny a 5 km pred kaplicou. Chlapik s vozom ma predbehol, velmi sa rehotal a krical nieco po cigansky. Bolo mi to smiesne, ale smiech ma presiel, ked som pred sebou videl dalsi voz s cig.rodinkou, ktory krizil cestu. Na voze bola rozpravkova suknata ciganka kojaca male dieta. Uz ma lapili, povedal som si. Zosadili ma sz bicykla, velmi milo privitali a zacali zobronit. Bolo to trochu aj o samoobsluhe - na zadnych taskach som mal priviazany chlieb, tak sa ponukli. Chcel som sa im nejak vytrhnut, ale neslo to. Zacali pytat peniaze (dokonca aj po slovensky). Vysvetloval som im (zvyskami mojej Rumunciny), ze sa ponahlam na omsu, ze nech ma pustia. Povedal som im , ze sa porozpravame po omsi. Podarilo sa mi vyklznut pomedzi vozy. Chlapik za mnou zadrapil a spravil dieru do igelitoveho vreca, ktore som mal na zadnych taskach. Podarilo sa mu odtial zobrat isotonicky (jontovy) napoj, ktory som si kupil vo Zvolene a mal mi stacit na celu vypravu. Je urceny len pre sportovcov, ale vsak oni toho nasportuju dost, tak nech si daju. Bol som rad, ze som sa ich striasol a trielil som do kaplice, kde som prisiel prave na zaver omse. Skoda, ale trochu ma to aj rozosmialo. Pripomenulo mi to svadbu mojej kolegyne Lenocky, ktora bude 25. 8. Ked sa ma pytala, ci na nu stihnem dojst z Izraela, povedal som jej, ze mozno budem 15 min. meskat :)

Nasledovalo velke vitanie a hodovanie. Pri p.fararovi Ferikovi som si nechal batozinu a siel som najskor na Gemelcicku, co je 20 km po hranici slovenskych vrchov. Odtial som minule aj pisal a posielal foto. Citil som sa tu ako v raji. Fakt, druhy domov. Pan farar Rolnik, sestricky a cele farske osadenstvo su ako dobri anjeli. Na 2. den poobede som sa vybral na Vagase, co je 25 km po hranici hory. Prvych 20 km je zhodnych s tymi, co som presiel vcera, potom sa clovek dostale do 5 km zacarovaneho lesa. Ked sa z neho vynori, najde sa v rozpravkovej krajine - na Vagasoch. Ked som sem prichadzal, srdce mi len tak tancovalo. Na tomto rubanisku som prezil vela krasneho a nezabudnutelneho. Ludkovia boli nadherni a vzdy velmi vyhukani z ciela mojej ceste. Tetuskam sa tazko vysvetlovalo, ze izbu aj piecku si veziem na bicykli so sebou. Bola uz polnoc, kym sa mi podarilo, navstevujuc vsetky drahe duse, dorazit do mojho niekdajsieho kralovstva - do skoly. Fotky prave lepim na web (v sekcii Oblubene odkazy), ale neviem, ci sa k nim daju pisat popisky. Ak nie, budete mat z toho chaos. Tu som niekolko hodin rozmyslal a dakoval Bohu za toto miesto a co to som aj pospal. Zbalil som sa a opat navstevujuc rodinky, ktore povacsine makali na senach (poviem vam, s viacerymi sme si aj poplakali), schadzal som dole ku kaplici a zase hore k p. fararovi. Ten mi robil autom garde, aby sa nestalo s ciganmi nieco podobne. Dalo sa cakat, ze ma budu cakat. Odviezol mi aj batozinu na hlavnu cestu, kde som mohol pokracovat v ceste. Za mnou boli krasne 2 dni, pocas ktorych som stagnoval co do napredovania v ceste, ale absolutne to nebanujem. Teraz sa uz za mna modlia aj cele Vagase a Gemelcicka. Ja som si tam tiez nazberal vela umyslov, za ktore obetujem namahy na mojej ceste. Nech ich zehna Pan.

Cesta mohla pokracovat... Ubiehalo to fajne, ako v RO- same kamiony, sem-tam konsky zaprah svaka zvazajuceho seno, ci rodinka este stale kocujucich ciganov. Onedlho zacalo poriadne prsat. Uz bol vecer a pomaly sa stmievalo a ja som stale nemohol najst miesto pre stan. Zacalo tak prsat a sledujuc blesky hromy, vedel som, ze ma caka zaujimava noc. "Hodil" som to hned vedla cesty, vyklcoval som zopar slnecnic. Uz som kaslal na to, ci budem videny alebo nie. V totalnom dazdi a tme som rezignovane vystieral stan. Svietil som si Michalovou celovkou. Mozno som to radsej nemal robil, lebo som zistil, ze si ustielam na toalete. Sem zvyknu v rychlosti soferi odskocit. Nuz co. Este k tomu som si prederavil stan... Nejak sa to nakoniec podarilo a siel som si premoceny lahnut do kupaliska, kt. som si pripravil. Spalo sa celkom fajn na to, ze som bol v srdci Transilvanie, nedaleko hradu povestneho p.Draculu. No viac ako 2 bodiek na krku som sa bal, aby mi neudrelo do kolesa. Inak, ked sme uz pri tom Draculovi - mesto Sigishoara chceli vyhlasit za mesto Draculu, ale vsetky cirkvy v krajine proti tomu tvrdo bojovali. Treba sa nam klanat certovi? Aby ste rozumeli - dracul zamena cert. Britsky knizkar pisal o niekdajsom vladcovi -Vlad Cepes, ktory bol velmi obavany, lebo v snahe nastolit v krajine poriadok, zlociny trestal nabodnutim cloveka na kol...

Rano ma zobudil baca, ktory okolo hnal 300 oveciek. Pomohol mi zbalit sa. Premoknuty som pokracoval dalej. Dorazil som do cca. 10 km dlhej kolony aut (vraj bola vpredu prevratena cisterna). V kolone som nadabil na slovensky kamion a v nom super cloviecika Mariana Baleka od Zlatych Moraviec, ktory ma pozval na kaficko a super ranajky. Pan sa stara aj o zmoknutych. Vtedy uz neprsalo, vystreli sme mapy a zacali planovat cestu. Tu cestu, kde som mal namierene mi neodporucal (smer na Brasov), vraj su tam neskutocne kopce (Karpaty). Sice krasna priroda, ale pri tych mrakoch by som aj tak nic nevidel a caka tam na mna dalsia smrst. Velmi ma presviedcal, aby som nahodil bike do kamiona a v ceste pokracoval pohodlnejsie. Vraj rano budeme v Bucuresti. Poviem vam, pokusenie ako svina, ale vo vizii cesty bez dopingu som odolal.  Tak som sa 2 hodinky vracal na cestu smerom do Alba Iulia - Sebes - Sibiu - Rimnicu Valcea - Pitesti - Bucuresti. Taktiez som sa musel skriabat cez Karpaty - hore dole hore dole- hore dole (zainteresovani vedia :) Cely dalsi den prsalo a ja som mal premocene absolut vsetko, vcetne mapy, knih, hajzel papiera, mojich zapiskov - uz necitalelnych, cez oblecenie... Vsetko to mam hermeticky uzatvorene v igelitkach, nerozumiem ako sa tam dostala voda.Po ceste som stretol jedneho ceskeho kamionistu, ktory ma chcel tak isto zviest az do Bucuresti. Pokuseniu c. 2 som tiez povedal nie. Ked som sa preskriabal po Pitesti, to uz bolo v pohode. Poslednych 100 km som siel po nizine - po dialnici. Pre cyklistov je tu sice zakaz, ale vsetci ( aj domaci) mi to vrelo odporucali. Bol to fakt najbezpecnejsi usek  cesty - siroka krajnica... Policajti ma vyhadzovali iba 2x.

Teraz sedim v net caffe v Bukuresti. Pred chvilou som bol na velvyslanectve. V pondelok som telefonoval s velvyslancom, ze sa mozeme stretnut (pozname sa z mojich ucitelskych cias, ale nikdy sme sa neviedeli), no vo stvrtok mi pisal, ze musi neocakavane odcestovat do Nadlacu, ze ma prijme jeho zastupkyna, ale ani tu som v office v sobotu nenasiel. Bukurest je absolutne krasne mesto dychajuce historiou. Blava sa moze schovat. Teraz sa pojdem este poprechadzat po meste a hajde na dialnicu smer Bulharsko. Tam by som uz mal snivat nastavajuci snicek.

Zhrnutie:

Je krasne ist a nevediet, aky je dnes den, datum, ci kolko je hodin. Az dnes som si uvedomil, ze uz je sobota (aj ked datum netusim). Cesta Rumunskom mi trvala poriadne dlho - ja mam pocit, ze aj zo 3 mesiace :), ale akoby povedali bratia Daci - niekdajsi slovanski obyvatelia dnesneho romanskeho Rumunska - "Naa nech!" Bolo mi tu fajn, su tu perfektni a mili ludkovia, hoc to som uz vedel davno. Zatial nepocitujem ani samotu ani unavu. Na bike to velmi nezeniem, denne tak 160 -170 km (v Madarsku sa podarilo 200). Vecer si vobec neliham unaveni, ale rano sa mi tazsie vstava. Velmi citim vase modlitby a podporu.

Som v Bukuresti, co je pre mna urcita meta. No bez Bozej pomoci by som bol tak na Zbynovskom vrsku. Nech je tato cesta na Jeho, nie na moju slavu. Tak to, prosim, berte aj vy. Ved bez neho by sme boli nicim.

PS: Zabudol som povedat, ze po ceste som stretol jedneho chalana z Denmarku, kt. siel - taktiez solovo - do Bukuresti. Mali sme pred sebou takych 400 km spolocnej trasy, ale nejako sme sa v dazdi stratili. Bol rychlejsi a usiel mi. Ale aspon 1/2 dna nam bolo veselsie.

Tak sa vsetci opatrujte a nehnevajte sa, ze toho tolko vypisujem. Viem, ze mate na robote aj ine veci, ako citat net. Aj tak sa to neda slovami opisat, co vsetko clovek na takej ceste zazije. Neviem, kedy sa najblizsie ozvem, mozno ze az z Istanbulu. Dovtedy ma ale caka niekolkodnova slapacka. Papa...