Z cyklopúte do Izraela

Ráno som sa teda zobudil v oáze na júdskej púšti. S Amirom sme sadli do auta a šli sa povoziť okolo mŕtveho mora a na kamenné bralá po jeho brehoch. Bolo nám spolu super a ja som opäť prežíval ťažobu z lúčenia. Po palestínskom území som začal stúpať proti prúdu rieky Jordán na sever do Galilei. Tempo som nemal veľmi veľké. Už dlhšie som nejedol a môj žalúdok ešte stále krútilo. Navyše koleno, ktoré som si poranil pri jeruzalemskom páde tiež nespalo a ja som sa pýtal sám seba, či sa mi podarí prejsť ešte tých 300 km, ktoré mam pred sebou.

Ten nadpis - ochladilo sa - nehovorí o teplote vzduchu. Tá sa mala snahu šplhať až na päťdesiatku. Cítil som však veľký chlad od ľudí, ktorých som stretal. Tu už nebolo žiadne trúbenie, žiadne pozdravy a kývania chodcov. Neodpovedali ani na moje pozdravy. Bolo mi z toho trochu smutno. Konečne na mňa zavolal jeden predavač melónov. Neváhal som a hneď som zastavil. Pozdravil ma po hebrejsky, hoc bol Arab (Palestínčan, alebo po starom - Filištínec). Ja som sa mu prihovoril po anglicky a on hneď zmäkol. Všetci Palestínčania si myslia, že som Žid, tak kašľú na mňa (a na izraelskom území si o myslia, že som nejaký ďalší bláznivý peacemaker a keď na mňa zatrúbia, nie je to pozdrav, ale vyháňajú ma z cesty). Spomínaný chlapík bol veľmi zhovorčivý, hoc anglicky veľmi nehovoril. Pojedali sme melón a dostali sa aj k problematike vzťahov s Izraelom. Vtedy sa chlapík veľmi rozohnil a dramaticky rozprával o tom, ako raz prišli izraelskí vojaci, jeho zeleninu poprevracali, stánok podpálili a jeho deti, ktoré práve predávali, zastrelili. On a jeho žena sa na to pozerali z úkrytu za debničkami. Keď mi to popisoval, mal slzy v očiach a jeho žena tak isto. „Izrael? No good, no good....“, opakoval dookola.

Ja som sa pohol ďalej, ale to, čo som videl, som už vnímal úplne inak. Začal som viac chápať ľudí, ktorí ma nehybne a so zádumčivým pohľadom sledovali prechádzať po ceste. Do myšlienok sa mi vplietali slova piesne Jarka Nohavicu - ...vzduch krvou presycen dýchame z plných plic...

Zvečerilo sa a ja som si začal hľadať nejaké miesto kde prenocujem. Keďže som bol ešte stále v púšti, hľadal som nejaký vhodný pieskoskalný kopček, za ktorým si postavím stan. Jeden chlapík sa ma spýtal, čo hľadám. Keď som mu povedal, že chcem spať niekde pri ceste, povedal, že v žiadnom prípade. Vojaci majú oči všade a ak ma nájdu, nebudú sa so mnou hrať na fazuľky, ale rovno ma odstrelia. Odporučil mi jednu čerpačku (tam si môžem postaviť stan), kt. mala byť 15 km ďalej a mne jeho info celkom dodali silu tých pár kilákov ešte odšľapať. Pumpa bola už zatvorená, ale bol to väčší komplex budov a ja som sa šiel spýtať rovno do reštiky. Chlapík nehovoril po anglicky, ale ukázal na pána, kt. sedel pri stole. Šiel som za ním a opísal som mu moju situáciu. „Práve si našiel miesto, kde prenocuješ“, povedal chlapík a ukázal na hotel, ktorý vlastní a povedal, že dnes som jeho hosťom. Práve vtedy k nám dorazilo vojenské auto s odstreľovačom a sledovalo, čo robím. (majú fakt oči všade...) Chlapík sa spýtal, čo si dám na večeru. Ja som celý deň nič nejedol a večere som sa tiež zriekol. Môj žalúdok bol ešte stále mimo. Odprevadili ma do vychladenej klimatizovanej izby a ja som sa už musel smiať nad týmto ďalším zázrakom. Bolo to silné o to viac, že som sa nachádzal na území niekdajšej Samárie a mne to veľmi pripomínalo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.

Na druhý deň sa mi predsa podarilo doraziť do Galilei a pri Galilejskom mori (alebo Tiberiatskom, či Genezaretskom jazere) prežívať veľké a krásne udalosti, ktoré všetci dobre poznáme - povolanie učeníkov, rozmnoženie chleba, Petrov primát, hora blahoslavenstiev, uzdravenia, Kafarnaum, Magdala... Galilea je skutočne nádherná a zelená. Tu v prírode sa omnoho ľahšie ako v pozlátených kostoloch predstavovalo, že tadiaľto chodil a učil Ježiš.

Na druhý deň som sa presunul do mestečka Nazaret. Cesta bola fakt ťažká. Tento Izrael je neskutočne hrbatý a Nazaret sa, podobne ako Jeruzalem, nachádza na vrcholkoch kopcov. Cestou som sa stavil v Káne Galilejskej, kde došlo k premeneniu vody na vínko. Tu som myslel na vás, ktorí budete mať o nedlho svadbu. Je vás takých viac, čo navštevujete túto stránku. Tu som sa už konečne mohol aj najesť, tak som si poriadne nakúpil a spravil si svadobnú hostinu, ktorú môj žalúdok udržal už dlhšie.

V Nazarete som navštívil baziliku zvestovania - miesto, kde Mária počala z Ducha Svätého, jaskynku kde bývala, kde býval sv. Jozef, studňu, kam chodili po vodu... Je to tiež zázračné mesto. Stretol som sa s rodinkou Boulosa, jeho žienky a malej Glorie - kresťania, na kt. mi dala kontakt Ľubka z Bruselu. Vďaka Ľubi. Bolo mi s nimi senzačne. Boulos mi poukazoval celý Nazaret a šli sme aj k hore Tábor, čo je pre mňa jedno z najdôl. miest v Izraeli. Návštevu tejto hory som už dávnejšie oplakal, pretože mi na ňu už nezostal čas ani sily. O to vzácnejšie bolo pre mňa to, že sa to predsa podarilo a bola mi dopriata aj táto hora premenenia. 

Večer (tak ako každý, čo je pre mňa úplne neuveriteľné) sa zišla celá široká rodina a do noci klábosili.

Na druhý deň som sa pohol smerom k Tel Avivu. Čakala na mňa ešte posledná noc na divoko. Tú som strávil na pláži jedného kibucu asi 20 km pred Tel Avivom. Bola to krásna noc v piesku s vlnami Stredozemného mora. V tej atmosfére som si mohol spraviť reflexiu celej mojej cesty a všetkých zázrakov, ktoré ma na nej postretli. Bolo mi nepredstaviteľné, že sa mám zajtra odplaziť na letisko, zatvoriť do plechovej škatuľky, ktorá ma vypľuje v Prahe...

Tel Aviv je moderné mesto, ktoré je úplne iné ako celý Izrael. Bola nedeľa a ja som hľadal nejaký kostol, kde by som mohol ísť na omšu. Našiel som ho až v najstaršej časti mesta - v Jaffe. Omša tu mala byť až o 18:00 večer (poľská - chacha). Mal som teda fúru času. Šiel som do jednej informačnej kancelácie, kde bol super šéf a dovolil mi zadarmo zavolať tetuške do Jeruzalema a spýtať sa, či sa niečo nezmenilo s mojou letenkou. Našťastie všetko bolo OK. V kancelárii boli všetko cyklisti a veľmi mi fandili. Poradili mi aj obchod, kde by som mohol zohnať box na zabalenie bicykla do lietadla. Ten som tam skutočne zohnal, priviazal o batohy a šiel som späť pred kostol, kde som si chcel vytiahnuť ukulele a ostatne nástroje a zarobiť si nejaké tie šekelíky, bo tie, čo som si zmenil, už došli. Cestou som však stretol šéfa info kancelárie, ktorý ma pozval k sebe domov, takže bola sprcha a nejaký ten chrum chrum. Na tržnici som konečne s jeho pomocou zohnal aj tašku, do kt. môžem na letisku zbaliť všetky moje batohy. Veľmi easy a big taška za par šupov, ktorú som už zháňal dobrý týždeň. On ju aj zaplatil. Pred omšou sa mi predsa podarilo hrať na námestí. Predstavte si, zarobil som presne toľko, koľko stála taška (25 šekelov, čo je okolo 150 Sk), tak som už nemusel meniť euro. Po super rozlúčkovej omši som sa pomaly pohol na letisko a užíval som si každý km, ktorý ešte môžem sedieť na bike. Joj, tešil som sa domov, ale zároveň som tomu nemohol uveriť, že sa moja cesta pomaly blíži ku koncu. Bol to môj 46. deň na ceste, ale mne sa zdalo, že putujem už roky. Tak veľa sa toho udialo, že to sa predsa do 46 dní nezmestí.

Na letisko ma pustili. Došiel som tam asi 21:30 a môj bicykel sa zastavil práve na 4 610. kilometri. Lietadlo ma odlet až o 9:00 ráno, takže mám pred sebou dlhú noc a veľa času na rozobratie bicykla. Z leteckej spoločnosti som mal presné inštrukcie, čo a ako treba rozobrať. Ešte mi zostávalo odmontovať pedále, ale na tie som nemal kľúče. Zháňal som po letisku, aj som zohnal, ale nechceli mi ich požičať. Nakoniec povolili, ale musel ma strážiť jeden chlapík. Ten ma 2 hodiny pozoroval, ako trieskam po ich kľúčoch a budím spiace letisko. Nepodarilo sa. Pedále boli úplne zapečené. Tak som bike zbalil aj s pedálmi, čo škatuľu trochu napuchlo a veľmi som dúfal, že to zoberú aj tak. Voľný priestor v škatuli som vyplnil stanom, spacákom... aby sa bike nehýbal a škatuľu perfektne zaplomboval a zašpagátoval. Poriadne som sa s tým vyhral, lebo som mal veľa času. Taktiež som si zbalil všetku batožinu a už aj bolo 6 h, kedy sa začal check in. Pred pultom však kontrolovali Izraelčania pasy a keď uvideli sýrske víza v tom mojom, už aj ma brali. Vraj všetko musím vybaliť, lebo oni to musia skontrolovať. Takže mi milú škatuľu s bike celú roztrhali a bicykel pchali do rôznych mašiniek, rozoberali ešte viac a... nemohol som sa na to ani pozerať. Cirkus Humberto pokračoval. Pustilo sa do mňa 7 ľudí a moju batožinu (aj mňa) rozobrali do stebielka. Myslel som si, že to už nemôže byť horšie ako pri vstupe do Izraela, ale to bol iba slabý odvar toho, čo sa dialo teraz. Senzorovali absolutne všetko, čo si viete predstaviť, od posledného špinavého spodného prádla až do tyčku zo stanu. Zo mňa brali rôzne vzorky, dokonca aj prach spomedzi prstov na nohách a všetko dávali do prístrojov. Môj benzínový varič mi zobrať nedovolili (ja som sa však nedal a veľmi ich ukecával, nepovolili, nakoniec to však schválila moja letecká spoločnosť, tak to už nechali tak). Zdalo sa, že lietadlo už nestihnem. Už bolo po check in, pri pulte čakali už iba na mňa. Narýchlo sme teda zbalili bike (už po 3 krát) aj ostatné veci a leteli k pultu. Tu sa spýtali, či som vypustil vzduch z pneumatík. Samozrejme, že nie, tak som šaškoval a otváral škatuľu opäť. To už vážne hrozilo, že lietadlo odíde bezo mňa. Narýchlo som im hodil batožinu, samozrejme, že ju už nestíhali ani vážiť a (čo je pozitívne) nestíhal som ani platiť za bike. Takže sa viezol zadarmo, čo bola aspoň mrňavá satisfakcia celej šaškárny. Chlapík z kontroly bežal so mnou cez služobné výťahy a vchody až k lietadlu, takže som ho stihol a vystresovaný som mal aj možnosť vidieť, ako mi môjho tátoša nakladajú do lietadla. Nejdem vám písať o tom, ako som sa cítil, keď sa naše lietadlo odliepalo od izraelskej zeme a namierilo to na Prahu, v ktorej som bol o 3,5 hodiny. Neskutočné. Ja som tú cestu šiel mesiac a ono sa to dá spraviť za 3 hodiny... Nad Tureckom som sa iba usmieval a bolo mi neuveriteľné, ako ľahko sa dajú prekonať hory... Ani som sa nenazdal a bol som v Prahe, kde som si našiel svoju batožinu a po dlhšom hľadaní aj dokrkvanú škatuľu s mojim milým bicyklom. Po prebdenej noci som nebol schopný vnimať to, že som už úplne v inom svete. Batožinu som si odložil v úschovni batožín a šiel som na Barrandov k rodinke mojej sestry Stanky, kde som sa vystískal s prvými členmi mojej rodiny (bol tam aj brácho Kiko, malá Klárka a teta Mihalcová). Podvečer sme s Majom skočili na letisko po veci a ... moja duša ešte stále blúdi niekde inde, ale momentálne sa už nachádzam doma pri počítači a ... zvítanie s našimi bolo super ...je mi až neuveriteľné, že som už tu, rovnako ako mi je neuveriteľné, že som vôbec niekde bol.

Asi mi chvíľu potrvá, kým sa dostanem do reality. Dá sa povedať, že som na konci mojej púte. Ale rovnako viem, že to nie je koniec, ale všetko sa ešte len začína. Záver k tomu všetkému napíšem asi neskôr. Všetkých vám pozdravujem z rodnej hrudy, ďakujem za podporu, modlitby a za trpezlivosť pri čítaní mojich rozsiahlych úlomkov. Zatiaľ sa držte a nech vás žehná Pán, ktorý je na Slovensku rovnako prítomný ako vo Svätej zemi, alebo hocikde inde.

PS: Ak máte nejaké otázky, pokojne ich napíšte do komentu.